Na futbale sa stretne mnoho rôznych profesií, pričom o niektorých vieme takmer všetko a o iných pomerne málo. Fanúšik si na futbalovom zápase všíma najmä hráčov, prípadne trénerov. Pozícia, ktorú ľudia vnímajú najmä hlasom je post hlásateľa na štadióne. Na Slovane v tejto pozícii už takmer 10 rokov pôsobí Jakub Vrbinčík. Porozprávali sme sa s ním o jeho práci, ako vníma súčasný Slovan, ale aj tom, ako psychicky zvládal obdobie kedy bol zranený a nemohol vykonávať svoju prácu.
Jakub vitaj. Začnem asi otázkou na najčerstvejšiu tému. Ako vnímaš postup Slovana v predkole Ligy Majstrov?
Je skvelé, že sa to podarilo. V určitom slova zmysle to bolo niečo, čoho splnenie sa očakávalo, no samozrejme to nikdy nie je také jednoduché. Je samozrejme super, že Slovan pokračuje v kvalifikácii Ligy Majstrov, ako aj to, že máme istotu minimálne Konferenčnej ligy, čo je pre klub taký úplne najzákladnejší cieľ v rámci Európy. Je fajn, že je toto splnené, nakoľko z tímu tak môže opadnúť ten počiatočný tlak a môže sa pokúsiť zabojovať o vyššie méty a ďalšie súťaže na jeseň.
Odkedy sa venuješ práci hlásateľa?
Čo sa hlásenia týka, tak prvého októbra 2016 som hlásil svoj prvý zápas. V tom čase ešte na Pasienkoch. Následne sa otvorilo Tehelné pole, v marci roku 2019 a odvtedy som hlásateľom tam. Ale už predtým som pôsobil ako hlásateľ na starom štadióne.
Vo funkcii hlásateľa si nahradil Františka Zeleného. Ten bol v Slovane 35 rokov. Ako si vnímal skutočnosť, že nahradíš takúto legendu?
Mal som nejakú svoju predstavu než som začal. S tým som aj Slovan oslovil. Možno týmto zodpovedám aj vopred nejakú ďalšiu otázku, no ľudia sa ma často pýtali, ako som sa na Slovan dostal. Tá odpoveď je veľmi jednoduchá. Proste som napísal Slovanu mail, ktorý mali verejne dostupný a napísať mohol ktokoľvek. Takto to funguje aj teraz. V tom čase ma tam nikto nepoznal, no ja som sa predstavil, povedal som čomu sa venujem a tiež som predniesol nejakú svoju predstavu toho, ako by som chcel hlásiť a ako si to vlastne celé predstavujem.
Aby som ale zodpovedal na otázku, nemal som prakticky nijaký stres, hoci som si uvedomoval, že nahradzujem takú legendu, akou bol Ferko Zelený. Mám k nemu obrovskú úctu za všetko čo pre Slovan urobil. Osobne som však nestresoval. Mal som vnútorný pocit, že táto pozície je pre mňa šitá na mieru. Chcel som si to vyskúšať a som veľmi rád, že som dostal takúto príležitosť. Vnímam to ako moju súčasť a je to pre mňa úplne prirodzené. Cítim, že je všetko ako má byť.
Predpokladám, že k Slovanu si mal vzťah ešte predtým než si sa hlásil na túto pozíciu.
Samozrejme. Narodil som sa v Bratislave, takže inak to ani dopadnúť nemohlo. Hoci musím povedať, že moji rodičia sú hudobníci, takže som v úvodzovkách taká čierna ovca rodiny, nakoľko som si razil vlastnú cestu, ktorá bola mimo toho, čomu sa venovali moji rodičia. Jednak som sa tu narodil a hoci som nejaké obdobie bol na Záhorí, ale aj tak som bol v Bratislave prakticky každý deň, kvôli škole, či nejakým brigádam. Som hrdý, že som sa tu narodil a Slovan bola pre mňa jediná možnosť. Som za to rád a nemenil by som.
V čase keď si začínal, nastával aj taký posun Slovana. Presunul sa na nový štadión, začal pravidelne hrávať európske súťaže. Vnímal si zo svojej pozície aj ty túto zmenu a posun?
Prechod na nový štadión bola samozrejme obrovská zmena v pozitívnom slova zmysle. Čakalo sa na to veľmi dlho a pocitovo to bolo ešte dlhšie. Pasienky so Slovanom nemajú nič spoločné, práve naopak. Špeciálne pre fanúšikov to bolo náročné obdobie. Som veľmi rád, že aj v rámci toho hlásenia som zachytil ten moment, kedy sa klub presúval na nový štadión. Priznám sa, že som to mal aj tak v hlave nastavené, že výstavba štadióna naberá na obrátkach a ja som chcel byť toho súčasťou. Takisto som cítil, že sa o tú pozíciu potrebujem uchádzať ešte skôr, ako sa začne hrať na novom štadióne. Som veľmi rád, že mi toto načasovanie vyšlo na výbornú.
Ako som už spomínal, začal som v roku 2016 na Pasienkoch na ligovom zápase proti Michalovciam. Od roku 2017 som už plnohodnotne hlásil, hoci tam bola taká kratšia trojmesačná pauza kvôli povinnostiam v mojej vtedajšej hlavnej práci, nakoľko som pracoval pre slovenskú televíziu. Všetko dopadlo ako malo a som veľmi rád, že som zachytil ten prechod na Tehelné pole a stal som sa určitou súčasťou Slovana a to funguje doteraz.
Fanúšikovia môžu tvoju prácu počuť na zápase. Ako sa však ty pred zápasom pripravuješ?
Pred zápasmi si nerobím žiadnu hlasovú prípravu. Už sa nejako poznám a mám odhlásených takmer 200 zápasov. Osobne som dosť sebakritický a perfekcionista. Takže ak nájdem niečo, čo sa mi na mojom hlásení nepáči, hoci to môže byť vec, ktorú si ľudia ani nevšimnú, tak sa snažím to z môjho pohľadu zlepšiť, ideálne až k dokonalosti. Žiadnu špeciálnu prípravu však nemám. Jediné čo tak môžem spomenúť je to, že som sa naučil tlmiť emócie ešte pred zápasmi. Samozrejme, že sa na každý zápas teším, no snažím sa to neprežívať pred zápasom, ale až vtedy keď je ten správny čas. Napríklad keď predstavujem základnú zostavu, alebo hlásim góly. Toto som sa naučil. Využiť emóciu v správny čas, aby bola najvyššia vtedy keď má byť. Toto si pripomínam pred zápasmi a je to pre mňa jediná príprava. Nerobím však žiadne hlasové cvičenia ani nič podobné.
Spomenul si hlásenie zostavy pred zápasom. Spomenieš si na nejaké mená, ktoré sa ti zložito vyslovovali?
Spomedzi našich hráčov nie. U súpera sa občas objavia nejaké kostrbaté mená, asi si však nespomeniem na nikoho konkrétneho. No viem že napríklad pri zápasoch s Olympiakosom, či s Paokom sa našli nejaké grécke mená, ktoré sú naozaj veľmi dlhé. S výslovnosťou mien našich hráčov som však nikdy nemal problém. Bolo by to veľmi neprofesionálne, keby ich nedokážem vysloviť. Občas sa síce nájde zložitejšie meno, ale tam si nedovolím zaváhať. Nepamätám si u nás nikoho s nejakým extrémne zložitým menom, ale aj keby sa niekto našiel, tak by som tú výslovnosť trénoval dovtedy, kým by nebola dokonalá.
Spomenul si to, ako zvládaš emócie pred zápasom. Ako to však funguje počas zápasu, najmä ak sa zápas nevyvíja dobre?
Nefalšovaná emócia, je vždy nefalšovaná emócia. Samozrejme sa aj tým hlásením snažím, aby som nabudil štadión, prípadne aby som zlepšil atmosféru, ktorá môže byť pri negatívnom priebehu oslabená. Pozerám sa na to takto. Chcem dať zápasu pridanú hodnotu a pri nepriaznivom priebehu zlepšiť atmosféru a tým pomôcť aj hráčom na ihrisku, ktorí to takisto pocítia. Chcem aby sme s fanúšikmi fungovali ako jeden celok a aby to hráčov naštartovalo k obratu.
Aká je tvoja najlepšia spomienka z pôsobenia na Slovane?
V tomto prípade je to absolútne jednoznačné. Minuloročná odveta play-off Ligy Majstrov proti Midtjyllandu. Sám o sebe bol ten zápas fenomenálny, až rozprávkový. Ťažko by sa scenár toho stretnutia dal napísať lepšie. Plus, keď si človek k tomu pripočíta to, že to bol sen, ktorý sa predtým nikdy nepodaril a navyše na Tehelnom poli, pri výbornom zápase s dramatickým koncom, tak skutočne sa mi nedá spomenúť žiadny iný zápas.
O negatívnych veciach ľudia neradi hovoria. Čo však bolo pre teba najväčšie sklamanie?
Zápas proti Olympiakosu v predkole Európskej ligy v sezóne 2022/2023. Bola to odveta na domácom štadióne po remíze 1:1 z vonku. Doma sme prehrávali 0:1 po takom smolnom góle. V 95. minúte dal Šaponjič vyrovnávajúci gól a mal som pocit, že spadne štadión. Tá emócia bola neuveriteľná. Veľmi dobre si pamätám že Olympiakos takticky kúskoval hru, boli tam nejaké provokácie od ich hráčov a celkovo to bolo také napäté. Preto som si asi až trojnásobne viac želal, aby sa to našim chlapcom podarilo. Dostali sme sa do predĺženia a zápas napokon dospel k penaltám, v ktorých sme napokon vypadli. Toto bol pre mňa veľmi horký pocit. Postup bol veľmi blízko, no nepodarilo sa to. Nakoniec však prišiel zápas so Zrijnski Mostar, ktorý sme po dramatickom dvojzápase a po penaltách vyhrali. Takže všetko sa deje pre niečo.
Ešte mi napadol dvojzápas s Ferencvárosom. Vybičované derby, pričom sme vonku vyhrali 2:1 no následne sme doma prehrali 1:4. Toto bola takisto trpká pilulka. Určite ešte horšia ako zápas s Olympiakosom, najmä vďaka tej rivalite čo Slovan s Ferencvárosom má. Bolo pre mňa veľmi nepríjemné, že u nás doma vyhrali tak vysoko a postúpili.
Ako blízky si si ty s hráčmi, v tvojej pozícii? Prichádzaš často s nimi ku kontaktu?
Čo sa hráčov týka, tak to nie je úplne každodenný kontakt, ale som s nimi prakticky stále. Som určitým spôsobom taká spojka medzi marketingovými povinnosťami a hráčmi. Takže ak s hráčmi treba natočiť nejaké video, prípadne idú do televízie alebo rádia, tak táto úloha často pripadne mne. Takže s nimi komunikujem a prirodzene sa stáva že s niekým mám bližší vzťah, s niekým len čisto profesionálny. Dôležité však je, že nemám s žiadnym hráčom nijaký osobný problém ani nič podobné. Za to som veľmi vďačný a považujem to za veľmi dôležité.
V prípade Dominika Takáča, sa bavíme o hráčovi, ktorý pôsobil v drese najväčšieho rivala a o pár týždňov si už na štadióne hlásil jeho meno. Aký to bol pocit?
Ten prestup bol samozrejme aj v médiách veľmi rozoberaný a spomínaný. Dominik svoj prvý zápas chytal v Slovinsku proti Celje. Tam podal fantastický výkon, hlavne keď tím hral veľkú väčšinu zápasu s červenou kartou, tak svojimi zákrokmi pomohol udržať remízu. Po zápase, fanúšikovia zareagovali fantasticky a skandovali na štadióne jeho meno. Už som videl, že si ho obľúbili a ja som na domácej odvete vedel, že ho prijali medzi seba a keď som vyhlasoval jeho meno, tak tá odozva bola fantastická ako pri všetkých hráčoch. Už v Celje fanúšikovia ukázali, že si ho obľúbili, takže to bolo jednoduchšie. Samozrejme ak by ten zápas dopadol inak, možno by som rozmýšľal, že ako to dopadne. Vo finále je ale mojou úlohou to, aby som každého hráča vyhlásil rovnako a plnohodnotne. Dominik sa nám za to odvďačil fantastickými výkonmi a mal veľký podiel na tom, že sme sa kvalifikovali do hlavnej fázy Ligy Majstrov.
Mimo domácich zápasov cestuješ aj na tie vonkajšie. Aké máš pracovné povinnosti tam?
Moja hlavná úloha je tá, že robím s hráčmi rozhovory po zápase, nejakým spôsobom spracovávam tlačovú konferenciu, výstupy na sociálnych sieťach. Takže mám takú štandardnú reportérsku úlohu.
V Česku je pomerne významnou osobnosťou v pozícii hlásateľa Lukáš „Strašák“ Vala. Vnímaš ty na Slovensku, že ťa ľudia už spoznávajú?
V Bratislave to vnímam určite. Nejdem sa určite porovnávať napríklad s Vladom Weissom, ktorý ak je v meste, tak si ho fanúšikovia odchytia na každom kroku. Ale môžem povedať a som za to veľmi rád, že mám odozvu od ľudí, že ma spoznávajú. Občas sa pozdravíme a napríklad nedávno sa mi stalo, že za mnou prišiel nejaký mladý chlapec a vypýtal si odo mňa fotku. Je to príjemné a som za to rád, pretože moja práca je priamo spojená s tým, ako na mňa ľudia reagujú. Preukazuje sa to aj na zápasoch a mne na tom veľmi záleží, aby ten môj vzťah bol čo možno najlepší. Vnímam, že si fanúšikovia zvykli, že som nejaká súčasť zápasu a chcem sa posnažiť, aby som ich nikdy nesklamal, prinášal pozitívne emócie a spríjemnil im ten zápas.
Samozrejme netýka sa to len Bratislavy. Nedávno som bol na východe na Zemplínskej Šírave a aj tam ma mnoho ľudí spoznalo, čo som bol príjemne prekvapený ,že sa to stalo aj takto ďaleko od Bratislavy. Našťastie, Slovan má fanúšikov všade.
Máš ty osobne nejaké vzory, alebo aj ľudí z tvojej profesie, ktorých aktívne sleduješ?
Keď som ešte nehlásal na Slovane, môže to byť aj viac ako 10 rokov dozadu, možno aj 15. Bol som na zápase v Neapole, kde mám aj kamaráta, ktorý tam chodí do kotla a zobral ma tam. Tam je celosvetovo známy hlásateľ Danielle „Decibel“ Bellini. Veľmi sa mi páčilo, keď vyhlasoval Higuaína, ešte keď v klube pôsobil, v Lige Majstrov. Videl som to na videu a chcel som to vidieť aj naživo. Všimol som si, že v televízii bolo vždy perfektne počuť, keď to hlásil. Ja som išiel do kotla Neapola na zápas proti AS Rím. V tom zápase Callejón dal gól v nadstavenom čase na 1:0. To bola taká eufória, že ja som toho hlásateľa reálne nepočul.
Počas skandovania hráčovho mena, bola tá atmosféra ohlušujúca. Veľmi som sa na hlásateľa tešil, ale naživo na zápase som ho prakticky vôbec nepočul. Toto bol pre mňa jeden z impulzov. Vtedy som zistil, že aj ja by som chcel niekedy niečo takéto robiť. Priznám sa, že dnes ho až tak aktívne nesledujem, ale stále mám pred ním a pred jeho prácou obrovský rešpekt.
Toto ti nerád pripomínam, no minulý rok si bol nejaký čas zdravotne indisponovaný. Ako sa v takom prípade hľadá náhrada na tvoju pozíciu?
V tom čase som sa cítil tak zle, že som náhradu za seba vôbec neriešil. Priznám sa, že som vôbec netušil, kto bude hlásiť. Náhrada za mňa nie je stanovená. Je to moja práca a tým pádom rátajú s tým, že tam budem vždy, čo som aj bol. Som však veľmi rád, že mojou náhradou bol môj najlepší kamarát a bývalý kolega zo slovenskej televízie, Samuel Brečka, ktorý je takisto Slovanista. Klub ho oslovil bez toho, že by som sa k tomu akýmkoľvek spôsobom pričinil. Považujem ho za najlepšiu možnú náhradu, ale hneď som mu po zápase povedal, v rámci zábavy, nech si nezvyká, lebo čoskoro som späť.
Ako si túto skutočnosť zvládal po psychickej stránke?
Mal som zlomenú sánku a bolo to vôbec prvý raz, čo som vynechal domáci zápas Slovana. Nikdy predtým som ho nevynechal, hoci som sa občas cítil, že možno nie som tak úplne fit. Som svojej práci naozaj oddaný a všetko tomu prispôsobujem. Toto bolo jediný raz čo sa mi niečo také stalo. Ešte som aj v nemocnici rozmýšľal, že či neutečiem. Samozrejme to ale nebolo možné. Navyše to bolo pre mňa veľmi emotívne, lebo som z okna videl na strechu štadióna. Videl som, že je tak blízko a predsa tak ďaleko.
Po deviatich dňoch som už hlásil po konzultácii s doktorom zápas Ligy Majstrov. Nechcel som oň prísť. Pri tom všetkom čo sa stalo, tá operácia, to ako som vyzeral, sa to najskôr zdalo nereálne. Ale nejakým zázrakom a hlavne vďaka doktorovi som to stihol. Hoci som mohol byť mesiac práceneschopný, na čo sa ma aj doktor pýtal, nakoľko pri takom zranení je to štandardný postup. Ja som sa však okamžite spýtal na to, či môžem ísť hlásiť zápas Ligy Majstrov. Aj vďaka tomu som napokon vynechal len domáci zápas s Ružomberkom.
Ak Vás zaujíma viacero zaujímavých článkov a rozhovorov, sledujte Magazín Žongl, aj jeho sociálne siete.
